Hranice vo výchove a prirodzené dôsledky správania
Deti, ktoré odmietajú spolupracovať, neposlúchajú, robia naprieky a scény, sú častým problémom mnohých rodičov. Trápia ich otázky, ako najlepšie vychovávať svoje deti, kde stanoviť hranicu, čo dieťa smie a čo už nesmie robiť? A ako to dosiahnuť bez kriku, či trestov?
Na začiatok je dôležité si uvedomiť, že deti hranice potrebujú – dávajú im pocit istoty, stability a predvídateľnosti. Potrebujú cítiť, že je tu s ním niekto múdry, kto presne vie čo a ako robiť, a že sa na neho môže spoľahnúť. Je to signál, že nie sú nechané napospas chaosu sveta.
Žiadna spoločnosť (ani rodina) nemôže prežiť, ak si nestanoví nejaké pravidlá spoločného fungovania. Rodič vie, že z dlhodobého hľadiska je pre dieťa oveľa dôležitejšie, aby trval na umývaní zubov a nenechal dieťa vbehnúť pod auto, než aby ustúpil jeho momentálnemu rozmaru.
Napriek tomu to niekedy môže padnúť zaťažko. Hlavne ak sú rodičia unavení, ponáhľajú sa, či majú kopu ďalších povinností (v mnohých situáciách je určite jednoduchšie podľahnúť detskému želaniu, než trvať na svojich predstavách za cenu protestov, plaču, či hádzania sa o zem).
Na druhej strane ale nie je ani nutné, aby sa domácnosť premenila na vojenský tábor a každý jeden krok dieťaťa bol dopredu naplánovaný rodičom. Treba vnímať perspektívu toho, čo je dôležité a čo je zanedbateľná drobnosť. Otázka bezpečnosti patrí do kategórie „o tomto sa nediskutuje“, kým otázka voľby trička by mohla byť v kategórii „dohoda možná“. Deti potrebujú mať aj pocit, že majú kontrolu nad svojím životom, túžia po samostatnosti, preto by mali mať možnosť rozhodovať o niektorých veciach.
Hranice vo výchove si môžeme predstaviť ako dva brehy rieky, s ktorými plávajúci lístok nepohne, ani keby čo robil. Ale to, či skalu v strede rieky obíde lístoček sprava, či zľava, či pôjde po povrchu, alebo bude plávať pod hladinou – nech už je jeho voľba. Ak má dieťa pocit, že je zapojené do kontroly nad jeho životom, nebude mať pocit, že je tým lístočkom, ktorý sa nekontrolovateľne točí na hladine.
Príklad: domáce úlohy musia byť urobené bez debaty – ale či si ich urobí hneď, alebo až po chvíľke oddychu – môže byť rozhodnutím dieťaťa.
Ide hlavne o to, aby sme stanovili hranice tak, aby sa dieťa necítilo príliš obmedzované, či nemalo pocit, že sa s ním zle zaobchádza. Na druhej strane však rodičia potrebujú ukázať a naučiť dieťa, ako to na svete chodí, aké obmedzenia prináša každodenný život.
Prirodzené a logické dôsledky správania
– nástroj ako uplatňovať hranice vo výchove a ako viesť deti k zodpovednosti
Zodpovednému správaniu sa deti naučia len ak im zodpovednosť dáme – a to tak, že ich necháme rozhodnúť a niesť dôsledky za svoje rozhodnutie. Práve prirodzené a logické dôsledky správania dieťaťa im umožňujú o jednotlivých situáciách premýšľať, slobodne si vybrať, ako bude konať a následne za to niesť dôsledky. Ak sú tie dôsledky pre dieťa v konečnom dôsledku nevýhodné, dáva mu to priestor nabudúce svoje správanie prehodnotiť a rozhodnutie zmeniť.
Hranice by mali byť dané následkami, ktoré sú láskavo, ale dôsledne uplatňované. Dieťa nenútime podriadiť sa naším príkazom, ale necháme ho slobodne zvažovať a riskovať, necháme ho aj odmietnuť naše požiadavky a ponuky. Inak povedané – učíme ho, aby si bol vedomý, čo ho daná vec bude stáť, aby si bol vedomý následkov, ktoré jeho voľba prináša. Považuje sa za ich pôvodcu a preto je ochotné ich aj znášať.
Dôsledky je nutné s dieťaťom dohodnúť vľúdnym a priateľským spôsobom – nemalo by ísť o uplatnenie moci rodiča – Hnev, vyhrážanie a napomínanie môžu ľahko zmeniť dôsledok na trest, preto je veľmi dôležité zachovať priateľský prístup a vľúdny tón hlasu. Popri stanovovaní hraníc by sme nemali zabúdať ani na empatiu a snahu dieťaťu porozumieť. Zatiaľ čo nie každé správanie je prijateľné, všetky emócie sú akceptovateľné. Vyjadrujú totiž autentické prežívanie človeka – rodič by mal stanoviť hranice nevhodnému správaniu, nie však emóciám a túžbam dieťaťa. Tie je dôležité vypočuť a pochopiť, čo sa za správaním skrýva, čo teraz potrebuje, aká je motivácia k tomuto správaniu.
Za každým správaním sa skrýva nejaké presvedčenie, či potreba dieťaťa. Mnohí rodičia sa snažia zmeniť správanie dieťaťa, bez toho, aby sa zamysleli, prečo sa tak dieťa správa. Prvoradým cieľom každého dieťaťa je niekam patriť, cítiť, že som súčasťou vzťahov, milovaný, prijímaný taký, aký som. Že spoločenstvo, do ktorého patrím, funguje, lebo doň prispievam. Cieľom môže byť aj pocit, že som schopný a zvládnem veci aj sám, že som schopný sa popasovať s výzvami života. Keď stanovujeme hranice v správaní, mali by sme ich robiť s rešpektom k dieťaťu a ich potrebám. Hľadať alternatívne, vhodnejšie správanie, ktorým si dieťa môže naplniť svoju potrebu.
Ak bude rodič trvať na dôsledkoch a zodpovednosti, môže to priniesť nespokojnosť zo strany dieťaťa. Ak v tom napriek tomu rodič zotrvá s tým, že dieťaťu bude prejavovať rešpekt a pochopenie jeho pocitov, dieťa časom pochopí a uverí úprimnosti a pravdivosti lásky a stanovených pravidiel. Aj takéto situácie protichodných názorov a sporov patria k rodičovstvu.
Príklad: Ak 3-ročné dieťa začne čmárať po knižkách a rodičia mu v tom zabránia, pravdepodobne bude protestovať, možno sa aj rozplače. Rodič však môže na jednej strane vnímať nevhodnosť tohto správania (knižky sú na čítanie), ale zároveň môže vnímať aj potrebu dieťaťa po kreatívnej činnosti. Preto môže dieťaťu stanoviť hranicu, zabrániť mu ďalej kresliť po knižke a zároveň mu pomôcť sa upokojiť prostredníctvom dotyku, empatického naladenia, povzbudenia: „Vidím, že by si chcel kresliť. Ale knižky nie sú na čmáranie. Chcel by si si chvíľku kresliť so mnou? Donesiem ti papier a môžeme niečo pekné spolu vymyslieť!“
Čo sú to teda tie prirodzené a logické dôsledky?
Prirodzené dôsledky sú tie, ktoré umožňujú dieťaťu poučiť sa z prirodzeného fungovania a pravidiel okolitého sveta – zásah rodiča či iného dospelého v tomto prípade nie je potrebný.
Príklad: ak si dieťa nezabalí do školy pripravenú desiatu, pravdepodobne ostane hladné. S najväčšou pravdepodobnosťou si nabudúce dá väčší pozor, aby si desiatu zabalilo, najmä ak si nestihne nič kúpiť v bufete, alebo nebude mať zo sebou dosť peňazí. Ide o situáciu, kde rodič nemusí nič robiť k tomu, aby si dieťa uvedomilo nesprávne rozhodnutie.
Existujú však aj situácie, kedy neexistujú žiadne prirodzené dôsledky alebo prípady, kde by bolo ich uplatnenie pre dieťa nebezpečné. (Napríklad nenecháme, aby dieťa vbehlo pod auto, len aby sa naučilo, že je to nebezpečné.) V týchto situáciách môžu byť prirodzené dôsledky nahradené dôsledkami logickými.
Logické dôsledky umožňujú dieťaťu, aby sa poučilo zo spoločenskej skutočnosti. Aby bolo uplatnenie dôsledkov účinné, dieťa ich musí vidieť v logickej súvislosti so svojím nevhodným správaním.
Príklad: dieťa, ktoré si odmietne urobiť svoje domáce úlohy v dohodnutý čas, napr. do 7 hodín večer – ako dôsledok nebude môcť pozerať svoj večerný program v televízii.
Takýto spôsob výchovy umožňuje dieťaťu voľbu, neprikazuje mu, čo musí/nesmie robiť, a následne ho učí aj to, aby zodpovedalo za svoje. Väčšina detí sa z dôsledkov poučí, pokiaľ má možnosť vyskúšať si aj zlé rozhodnutia.
Pri uplatňovaní dôsledkov vo výchove je dôležité ponúknuť možnosť voľby a akceptovať rozhodnutie vášho dieťaťa v rámci hraníc, ktoré máte v rodine vymedzené. S väčšími deťmi je možné sa aj dohodnúť, opýtať sa aj jeho, ako by chcelo navrhnúť dôsledky a nájsť kompromis, ktorý vyhovuje obidvom stranám.
Príklad: „Rodičia sa so 7-ročným synom dohodli, že si bude po sebe ukladať hračky sám. Pokiaľ tak neurobí, rodičia mu ich vezmú a vrátia mu ich späť zajtra, ak sa dieťa rozhodne, že bude po sebe upratovať. Ak nebude upratovať po sebe ani nasledujúci deň, môžu mu zabaviť hračky na dlhší čas.“
Je dôležité uistiť dieťa, že bude mať príležitosť svoje rozhodnutie v budúcnosti zmeniť. Ak sa dieťa rozhodne pokračovať v nevhodnom správaní, mal by nasledovať dôsledok.
Ďalej je dôležité si pamätať, že logické argumenty prestávajú byť účinné, keď ich dieťa počúva denne – stáva sa voči nim hluché. Veľa rodičov má tendenciu pravidlá deťom neustále opakovať, pripomínať, aby na niečo nezabudli, prípadne ich kritizovať a pripomínať im, ako v minulosti na niečo zabudli (čo môže byť otravné pre deti, ale hlavne únavné a vyčerpávajúce pre rodičov – neustále niečo pripomínať).
- Menej hovorte, viac konajte!
- Stanovte hranice a nechajte dieťa, aby sa rozhodlo, či ich dodrží, alebo nie.
- Buďte ochotní prijať rozhodnutie svojho dieťaťa. Čím viac svoje deti necháte, aby niesli zodpovednosť za svoje rozhodnutie, tým samostatnejšie a zodpovednejšie budú.
Dôležité je však myslieť aj na to, že logické dôsledky potrebujú čas na to, aby boli účinné, najmä ak sú pre deti novinkou. Môžu deti prekvapiť a istý čas Vás môžu testovať, či vo svojom prístupe vytrváte.
Rozdiel medzi logickým dôsledkom a trestom
Metóda uplatňovania prirodzených a logických dôsledkov v porovnaní výchovy trestami učí deti, aby sa rozhodovali zodpovedne a nevynucuje si ich podriadenosť voči autorite. Trest zdôrazňuje autoritu dospelého a potrebu podriadiť sa, súdi a hodnotí dieťa (moralizovanie, kritika,..), často nesúvisí so situáciou, je obvykle uplatňovaný v hneve a tým často aj prehnaný a nezodpovedajúci vážnosti správania. Dospelý je v úlohe vládcu, kontrolóra, sudcu a trestajúceho.
V prípade logických dôsledkov dieťa zakúsi od rodiča rešpekt (nie je ponížené vynadaním), dôsledok priamo súvisí so situáciou, je logický, sústreďuje sa na problém, nie na dieťa (dieťaťu je naďalej preukazovaná náklonnosť, odmietnuté je správanie), necháva ho rozmýšľať a rozhodovať samostatne, ponúka možnosť zmeny (zajtra môžeš skúsiť znova) a tým sa sústreďuje na budúce správanie. Rodič plní funkciu sprievodcu či učiteľa.
Ďalší rozdiel by mohol byť v tom, že pri príkazoch a trestoch rodičia hovoria, čo „musia/nesmú deti robiť“, pri logických dôsledkoch rodič hovorí iba o tom, čo on bude/nebude robiť – ak bude dieťa pokračovať v nevhodnom správaní.
Na záver…
- Logické dôsledky sú navrhnuté tak, aby poskytli dieťaťu príležitosť poučiť sa zo svojich chýb a nie znížiť mu sebavedomie.
- Keď sa Vaše dieťa správa nevhodne a Váš krvný tlak stúpa, zhlboka sa nadýchnite a získajte kontrolu nad emóciami. Jednak budete pre Vaše dieťa príkladom a zároveň mu modelujete, že aj intenzívne emócie sa dajú zvládať.
- Pamätajte, že správanie dieťaťa nie je odrazom Vás ako rodiča, ale je bežnou súčasťou vývoja. V prvých 6 rokoch života deti prechádzajú intenzívnym obdobím neustálych zmien, neustále sa niečo učia, čo je náročný a aj frustrujúci proces. Skúste nevhodné správanie vnímať ako príležitosť naučiť dieťa, ako lepšie zvládať niektoré záťažové situácie, pomôcť mu poučiť sa z toho.
Spracovala: Mgr. Alica Hideghéty
Použitá literatúra:
DREIKURS, R., GREY, L.: Logické dôsledky. Praktická príručka ako naučiť deti a dospievajúcu mládež zodpovednému správaniu. Nové Zámky, Psychoprof 1997. ISBN 80-967148-7-2.
KUBÍKOVÁ, S.: Klub nerozbitných detí. Postoj Media, s.r.o., 2018. ISBN: 978-80-89994-00-7.
VAGAČOVÁ, M.: Ako prežiť rodičovstvo. Láskavý sprievodca rešpektujúcim prístupom. Bratislava, KASICO a.s., 2020. ISBN 978-80-969725-7-9.